Okinawa a Svetový pohár, august 2009
V dňoch 14. - 16.8.2009 sa konal na Okinawe SP karate a kobudo.
3 členovia KK Duvikan (Ingrid Nagyová, Tomáš Kayser a Henrich Kreuzer) boli vybraní do 13 členného týmu pretekárov šéftrénerom slovenskej reprezentácie p. Klementisom na SP na okinawe v kategórii kobudo. Marek Byrus, člen TJ BUDO súťažil v kategórii kata. Dlhé týždne a mesiace pred SP prebiehala veľmi tvrdá príprava, vrcholiaca na sústredení v Mošovciach a tesne pred SP už na Okinawe, kde sme cvičili pri extrémnych teplotách a vlhkosti. Šéftréner TJ BUDO a KK Duvikan Dr. Divinec sa zúčastnil na SP ako rozhodca.
Aj keď ani jeden zo súťiažiacich nesiahol po medailovom umiestnený, dá sa hovoriť o úspechu, keďže slovenská výprava získala druhé miesto v umiestnení krajín. Viac o úspechu tu: http://www.osporte.sk/?id_cat=99&news=33049 a tu http://www.karate-slovakia.sk/napisali6.php
Po súťaži SP sa konali semináre vedené významnými majstrami karate a kobudo. Naša federácia (okinawská) usporiadala pre svojich členov ešte dvojdňový seminár, záverom ktorého prebehli skúšky. Úspešne ich absolvovali MUDr. Divinec - 8.DAN a Ing. Kayser - 4.DAN.
Aj keď volného času bolo pomenej, zorganizovali sa prehliadky okinawskej dediny a remesiel, návšteva akvária (druhého najväčšieho na svete) a posledný deň pobytu výlet na ostrov loďou s potápaním sa medzi koralmi.
videá: Ingrid Nagyová
Henrich Kreuzer
foto tu
Heňo, Kugi, Kreuzer
Na Okinawe som si uvedomila platnosť toho starého známeho a trošku otrepaného - lepšie raz zažiť, ako veľa krát od Duviho počuť. Ódy na úžasnú partiu bláznov, perfektných učiteľov, milé prijatie,vyčerpávajúce teplo, vlhko a tréningy, krásne more a baby máš už určite od mojich kamarátov z klimatizovanej izby, kde mali 2 /slovom dve/ klímy nonstop zadarmo /!!/ ...
Pripájam zopár postrehov, ktoré boli pre mňa, okrem horeuvedeného zaujímavé:
- všade neuveriteľne čistúčko a pritom kôš na smeti je tam vec neznáma / každé ráno uličky prešiel malý náklaďák a pozbieral igelitky so smeťami, čo ľudia vyložili/
- množstvo áut /temer ako na Prístavnom moste v piatok o 17.00 hod/, za celých dvanásť dní sme nevideli jednu búračku, či ťukes, nepočuli jedno nervózne zatrúbenie /okrem môjho, keď som sa pozabudla, kde som/
- autá vačšinou maličké, hranatého tvaru, aby sa zmestili do uzučkých uličiek, jedine taxíky boli väčšie
- zaujali ma i neobyčajné "módne " kreácie tamojších dievčat, ktoré boli schopné na seba navliecť legíny + kraťasy, na to akúsi halenu na ramienka, pod ňu tričko, na ruky návleky a na nohy nadkolienky, zaklincované vysokými opätkami, na ktorých tuším ani jedna nevedela chodiť a ako bodka - dáždnik proti slnku
- všade v obchodoch úslužné úsmevy, no keď sme poďakovali po okinawsky /nihe debiru/ a nie japonsky, úsmev bol o poznanie širší a úprimnejší
- dáždniky boli po meste hocikde položené, keď začalo pršať, mohol si si vziať najbližší a po daždi si ho nechal kde chcel
- staré drevené pôvodné domčeky učupené vedľa moderných stavieb, na žiadnom však nechýbala klíma
- keď sa mládež fotila, vždy popri úsmeve mali prsty skrížené do VICTORY
- ľudia všeobecne- pohodoví, usmievaví, žiadna nervozita, nijaké namosúrené tváre, zjavne spokojní so svojím životom /aký to kontrast oproti nám !/
- zvláštna kapitola - jedlo
- ORION - naša pivová hviezda, bez nej by sme tie horúčavy určite neprežili, taktiež by sme ani neoprali - bežné pranie vo verejnej práčovni trvalo tak na tri oriony /pre každého/
- chlieb tam neexistoval a gumené bagety to nezachránili
- sushi, sashimi a ostatné morské potvory boli oproti tým slovenským, pre mňa nejedlým, vynikajúce.
Na Okinawu sa nedá prísť iba raz, zážitky zostanú, ale poznačí ťa to natrvalo, už teraz špekulujem ako to urobiť, aby som sa tam dostala znova...
Ingrid, Berta, Nagyová
